HISTÓRIA

Základy mestskej samosprávy v Banskej Bystrici položila privilegiálna listina Bela IV. z roku 1255. Niet pochýb, že Banská Bystrica dovtedy nemala vlastnú samosprávu, ale ako obec spadala pod župnú pôsobnosť. Tento nepriaznivý pomer obmedzoval mesto v rozvoji, ohrozoval jeho životaschopnosť a spôsoboval prekážky v obchodných a ekonomických aktivitách. Znemožňoval fungovanie akýchkoľvek samosprávnych inštitúcií, ktoré v tých časoch zabezpečovali počestné nadobúdanie majetku a jeho pokojné zveľaďovanie.

Po naznačení cirkevnej organizácie, ktorá sa nachádza hneď na začiatku privilegiálnej listiny, sa ďalej hovorí o riadení mesta, jeho samosprávnych a majetkovoprávnych inštitúciách. Ich základom a východiskovým bodom je richtárska právomoc a jej predstaviteľ – richtár.

Bol hlavou mesta a zároveň aj veliteľom vojensky organizovanej meštianskej stráže a ako taký bol povinný postarať sa o výzbroj stráže a presnú náplň jej služby. Zodpovedal aj za všetky vybočenia zo zaužívaného verejného poriadku v meste a očakávalo sa od neho, že proti nim účinne zasiahne aj za cenu obetovania vlastného nočného pohodlia (považovalo sa za samozrejmé, že richtár je k dispozícii vždy keď je to potrebné). Na zachovanie autority a neprístupnosti museli byť jeho majetkové pomery úplne vysporiadané.

Dokonca sa od neho očakávalo aj to, že v prípade potreby požičia vlastné imanie mestskej pokladnici, ak „zívala“ prázdnotou.¹

Až do konca 15. stor. vykonával policajný dohľad nad mestom (Banská Bystrica) richtár s mestskou radou. Na uľahčenie tohto dohľadu bolo vtedy mesto rozdelené na štvrte. Do ich čela bol postavený veliteľ, ktorý bol volený spomedzi mešťanov (Viertelmaister, magister qvadratium). Neskôr sa aj takáto štvrť ešte rozčlenila na 3 obvody.

Každý obvod viedol veliteľ (Rottmaister). Rozčlenenie malo praktický význam nielen v mierových časoch, ale najmä pri vojenskej mobilizácii, keď sa uvedení predstavitelia mestských častí stávali vojenskými veliteľmi svojich meštianskych oddielov. Neskôr sa obidve hodnosti zlúčili do jednej pod spoločným názvom „Viertelmaister“. Každý rok ich vymenovávala a odvolávala vnútorná rada (výkonný orgán mesta).

Títo velitelia plnili viaceré úlohy. V mierových časoch napr. oznamovali obyvateľom opatrenia mestskej rady a preverovali, či boli skutočne vykonané. Neskôr, keď už obrana mesta vlastne ani neležala na pleciach mešťanov, vykonávali u nich kontrolu zbraní.

V mierových časoch slúžili v protipožiarnych hliadkach (Mestský požiarny poriadok z roku 1739) a zodpovedali za rozostavenie a kontrolu nočných stráží.

V 60. rokoch 19.stor. funkcia veliteľov štvrtí zanikla.

Až neskôr nahradila „viertelmaisterov“ polícia v dnešnom význame (Büttel). Pozostávala z 12 člennej posádky. Šiesti členovia boli pridelení k bráne, 6 muži k vnútornej, resp. úradnej službe.

Jeden z posledne menovaných mal za povinnosť rozhlásiť nariadenia za zvukov trúbky alebo bubnovania, a to dolu v uliciach alebo z radničného balkóna. Kedysi vykonávali službu bez špeciálnej uniformy a zbrane. Ich jediným rozpoznávacím znakom bola helma ( Helm, Sturmhambe) a veľká palica.

V roku 1759 si podľa vzoru ostatných miest žiadali príslušníci „polície“ z Banskej Bystrice vlastný mundúr, ale mestská rada odsunula vybavenie žiadosti na „priaznivejšiu dobu“. Sľub dodržala až v roku 1784, keď jednak zvýšila ich týždenný plat o 5 grošov, ale im taktiež zabezpečila aj uniformu. Rovnošata bola ušitá podľa vtedajšej uhorskej módy z modrého súkna, bola zdobená červenou šnúrou a cínovými rozetami. Pre zaujímavosť môžeme uviesť že všetky odevy dovedna stáli 266 zlatých a 5 ½ grajciara. Z toho usudzujeme, že boli naozaj ozdobné. Je pravdepodobné, že k tejto uniforme dostali aj zbraň, ale o tom neexistuje žiadny záznam.

Z hľadiska vtedajšej hierarchie moci v meste, patrila mestská polícia medzi nižších úradníkov a mestských zamestnancov.²

Významné miesto medzi zamestnancami mesta Banskej Bystrice v priebehu 16. stor. zaujímali osoby, ktoré boli spojené s obranou mesta. Zatiaľ čo funkcie rottmaistrov a viertelmaistrov boli viac vojenskými hodnosťami než funkciami, neboli platené a vyplývali priamo zo systému brannej organizácie obyvateľstva.

Platenú funkciu zastávali hradný kapitán, čiže veliteľ banskobystrického mestského hradu a jeho zástupca- podkapitán, ktorý bol zároveň mestským puškárskym majstrom. Z hľadiska postavenia, patril kapitán medzi vyšších úradníkov.

Etablovanie úradu mestského kapitána nie je možné presne doložiť pre torzovitosť archívnych dokumentov. Z najstaršieho obdobia dejín mesta vyplýva, že ani v 14. stor. nemala Banská Bystrica vybudovaný ucelený fortifikačný (obranný) systém. Viac sa spoliehala na kráľovskú ochranu.

Hoci najstarší zachovaný písomný záznam o mestskom kapitánovi pochádza až z roku 1459 (spomína sa v ňom Klára, vdova po hradnom kapitánovi Bartošovi), počiatky uvedenej funkcie možno predpokladať omnoho skôr, a to v priamej nadväznosti na vybudovanie samotného mestského hradu niekedy v období pred pol. 15. stor.

Na základe ojedinelých zmienok tiež nie je možné presne zrekonštruovať pracovnú náplň kapitána v najstaršom období, ale zrejme ňou bola komplexná ochrana celého areálu mestského hradu s kostolmi, radnicou, farou a ďalšími fortifikačnými objektmi, vrátane zabezpečovania ich údržby. Dôležitú úlohu predstavovala aj ochrana mestského archívu, ktorý sa nachádzal v hradnom areáli.

Omnoho lepší prehľad o pracovnej náplni mestských hradných kapitánov, poskytujú archívne dokumenty od pol 16. stor. Hradný kapitán bol pri výkone svojej funkcie plne podriadený richtárovi mesta a mestskej rade. V priestoroch hradu sa mal zdržiavať neustále, bez ohľadu na dennú či nočnú hodinu a opúšťať ho smel len vo výnimočných prípadoch, a to iba so súhlasom mestskej rady.

Práve z uvedeného dôvodu mu mesto na hrade poskytovalo bezplatné ubytovanie.